Obec Slovenska Kajňa rešpektuje ochranu vašich údajov

Táto internetová stránka používa technológiu cookies. Bližšie informácie o súboroch cookies nájdete v sekcii webstránky Cookies. Je Vaším právom neudeliť súhlas s používaním súborov cookies alebo ich používanie zablokovať. V takom prípade sa môže stať, že bude pre Vás obmedzená alebo vylúčená úplná funkcionalita niektorých častí prehliadanej webovej stránky.

 

História

Slovenská Kajňa v 14.-17.storočie

Staršie pramene, najmä Vlastivedný slovník obcí na Slovensku uvádza, že prvá zmienka o obci je z roku 1334. Novšie pramene posúvajú prvú zmienku o 11 rokov skôr do roku 1323, ako to uvádza Doc. PhDr. Ferdinand Uličný DrSc. V knihe Dejiny Vranova, v kapitole Vývin historického osídlenia Vranova a okolia, pretože šľachtici z Rozhanoviec v roku 1323 darovali svojim servientom, zemanom z Geče, majetok Kajne. V súvislosti s darovaním vznikla o nej prvá správa, z ktorej vyplýva, že tunajšie sídlisko jestvovalo už pred rokom 1323.

V písomnostiach zo 14. a 15. storočia sa vyskytuje pod názvom Kanyo. Bol to maďaňzovaný tvar slovenského názvu Kajňa. Od polovice 16. storočia sa vyskytuje pod názvom Tóthkanya. Slovenský názov Kajňa sa do písomnosti dostal až v 17. storočí. Rozšírenie názvu o Tóth - Slovenská si vyžadovala praktická potreba názvoslovne odlíšiť túto dedinu od Kvakoviec. Dedina Kvakovce vznikla na pôvodne kajňanskom majetku v druhej štvrtine 14. storočia podľa zákupného práva. Slovenská Kajňa bola majetkom zemanov z Geče a Komáran do polovice 16. storočia. Od 16.storočia patrila šľachticom Bathoryovcom a opäť sa stala majetkom panstva Čičva. Bathoryovci ju čoskoro darovali špitálu vo Vranove, ktorému patrila už v roku 1585, a jeho majetkom zostala aj v 17. storočí.

Zemepáni Vranova pravdepodobne v 16. storočí, prípadne začiatkom 17. storočia, zriadili vo Vranove špitál, ktorý poskytoval stravu a ubytovanie žobrákom, chorým a osamelým obyvateľom Vranova, respektíve vranovského panstva.
Manželka sedmohradskćho kniežaťa Gabriela Betlena v roku 1621 žiadala funkcionárov Zemplínskej stolice, aby stolica poskytla peňažnú podporu na obživu bedárov vo vranovskom špitáli. Keď vodca protihabsburského povstania Gabriel Betlen získal k Sedmohradskému kniežatstvu aj východoslovenské stolice, rozhodol sa pre charitatívny čin. V roku 1629 daroval žobrákom vranovského špitála desiatok z úrody obilia, ľanu, konopĺ, prípadne vína, ale aj jahniat od sedliakov v Slovenskej Kajni. Dedina nebola jeho feudálnym majetkom. Tamojší desiatok patril farárovi, takže Betlen obdaroval špitál cudzím majetkom. Drugetovci sa priečili rozhodnutiu kniežaťa, preto desiatok zo Slovenskej Kajne často menil užívateľa v politicky a vojensky nepokojných časoch protihabsburských povstaní.

Situácia sa ustálila, až keď Terézia Keglovičová, vdova po Drugetovi V roku 1689 špitál aj s desiatkom zo Slovenskej Kajne zverila pod správu a dozor pátra vranovských paulínov.

V polovici 15. storočia V usadlosti hospodárilo 10 sedliackych domácností. Začiatkom druhej polovice 16. storočia mala dedina okrem sedliakov aj želiarov a rodinu slobodníka. V roku 1600 bolo v sídlisku 20 obytných poddanských domov, takže Slovenská Kajňa bola stredne veľkou dedinou s poddanským obyvateľstvom. V roku 1663 zúrila v obci a na okolí choroba spomínaná maďarským názvom „Pestis“ - mor.

Slovenská Kajňa v 18.-19.storočie

Oblasť stredného Zemplína za Rákociho povstania postihlo veľké pustošenie, materiálne straty ako aj moľová epidémia. Mier, ktorý po povstaní nastal, podnietil ľud stredného Zemplína k obnove zničených hodnôt, rozvoju výrobných sí, k postupnému rozširovaniu ploch obrábanej pody, stavaniu novych obydlí obsadzovaniu a osídľovaniu opustených dedín. Región bol v minulosti úrodným krajom a veľmi dobre sa tu darilo i obom náročnejším obílninám pšenici a jačmeňu. Siali sa skoro V každej dedine. Vo veľkej väčšine dedín prevládol dvojpoľný systém, len v Čemernom, Kamennej Porube, Zámutove, v Ruskom Kazimíri (terajší Vyšný Kazimír) a Tovamianskej Polianke bol chotár rozdelený na tri časti. Teda v Slovenskej Kajni v tomto období bol zavedený dvojpoľný systém.

Pomerne slabo bol rozvinutý princíp obecnej samosprávy, ktorá pozostávala z richtára a troch až štyroch prísažných. Iba málo dedín malo obecný majetok a žiadna nemala svoju obecnú pečať.

V 18. storočí vlastnili obce Bydeskutyovci. V tomto období neexistovalo žiadne feudálne panstvo v pravom zmysle slova a poddaní patlili len malým a stredným feudálom. Roku 1715 mala obec Slovenská Kajňa 17 opustených a 12 obývaných domácností, roku 1787 44 domov a 328 obyvateľov. Roku 1778 bolo v obci zemetrasenie.

Vypuknutie sedliackeho povstania v roku 1831 malo viacero príčin a predpokladov. Medzi základné patril sociálny a ekonomický útlak roľníkov zo strany zemepánov. Bezprostrednou príčinou povstania bolo uzavretie uhorsko - poľských hraníc proti šíreniu epidémie cholery. Predovšetkým sa zakázal pohyb obyvateľstva. Toto opatrenie v čase začínajúcich letných prác znemožnilo tisícom chudobných roľníkov a bezzemkov odísť na žatevné práce a zabezpečiť si tak celoročnú obživu. Obec povstanie zastihlo len okrajovo a to v poslednej fáze. Akcie, ktoré sa uskutočnili 7. augusta v okolí obce, Skrabského, Vranovského Dlhého, Michalka prebehli už v čase, keď do Vranova, Soli a Zámutova začali prichádzať prvé vojenské jednotky, aby povstanie potlačili.


V roku 1828 bolo V obcí 55 domov a 410 obyvateľov. V rokoch 1880 - 1890 sa niektorí obyvatelia obce vysťahovali do cudziny. V spomínaných rokoch klesol počet obyvateľov z 333 na 295. Po prvých skúsenostiach sa začalo masové vysťahovalectvo, ktorého hrozivé rozmery zasiahli Zemplín a Vranovský okres. V ďalšom období vysťahovalectvo narastalo tak, ako rástli peňažné zásielky a skúsenosti vysťahovalcov.

Vranovský okres patril medzi tie, ktoré boli vysťahovalectvom postihnuté najviac. Dobové správy zhodne konštatujú, že úspory pomohli vysťahovalcom vyplatiť dlžoby, dane, prikúpiť pozemky, stavať domy, lepšie sa stravovať a obliekať. V roku 1895 najväčším statkárom obce bol L. Former. Vlastnil spolu 620 katastrálnych jutár pôdy z toho pripadlo:
214 k.j. na ornú pôdu
347 k.j. na lesy
11 k.j. na záhrady
9 k.j. na pastviny
6 k.j. na lúky
33 k.j. na ostatnú pôdu
Na tejto pôde choval:
33 kusov hovädzieho dobytka
10 kusov koní
51 kusov ošípaných
298 kusov oviec

Veľký problém v Slovenskej Kajni a v okolitých obciach robili rieky Ondava a Topľa. Táto oblasť trpela v minulosti častými záplavami. Od polovice 19. storočia sa začalo úsilie o uskutočnenie regulačných prác, ktorými sa mali spútať brehy riek a odvodniť vlhké pôdy. Pri Potiskom regulačnom družstve vznikol spolok Ondava - Topľa, ktorý začal svoju činnosť pod vedením župného inžiniera J. Tundaniča. Spolok prešiel viacerými zmenami a V roku 1882 prijal názov Hornobodrožské regulačné družstvo. Vypracovali sa viaceré plány na úpravu Ondavy a Tople vybudovaním hrádzí, kanálov a prepichov.

Slovenská Kajňa medzi dvoma svetovými vojnami

Ako sme už uviedli v predchádzajúcej kapitole, názov obce sa pod rôznymi okolnosťami neustále menil. Ani na konci 19. a začiatkom 20. storočia nebol ustálený. Pod vplyvom zosilnenej maďarizácie obec mala názov ALSÓNYÍRES, čo v preklade znamená Nižná Breza (ALSÓ _ Nižný, NYÍR - Bfaza).

Dvadsiate storočie sa pre celý svet nezačalo najšťastnejšie. 28. júna 1914 všetkými otriasla správa zo Sarajeva O zastrelením následníka rakúsko - uhorského trónu Františka Ferdinanda dEste a jeho manželky. Tento čin sa stal zámíenkou pre vypuknutie 1. svetovej vojny. Ešte v jeseni 1914 dosiahli ruské vojská bojujúce na strane Dohody hrebene Karpát. V Karpatoch prebiehali boje počas celej zimy až do mája 1915. Za týchto bojov prenikli ruské vojská na územie Slovenska a obsadili východoslovenské mestá Bardejov, Svidník, Stropkov, Medzilaborce, Sninu a Humenné. Bolo to prvý a posledný raz, keď front prvej svetovej vojny prechádzal naším územím. Aj občania našej obce sa zúčastnili bojov, a to: Ján Antol, Ján Dilik, Ján Gavura, Mikuláš Hričan, Ján Hromada, Andrej Minich, Andrej, Pavol a Jozef Oslovičovci, Michal Vargovič.

Po 1. svetovej vojne, po rozpade Rakúsko - Uhorska Vranov nad Topľou a teda aj Slovenská Kajňa sa dostali do novovzniknutej Česko-Slovenskej republiky.

Následkom vojnových udalostí bolo V tom čase nedostatok tovaru, vrátane poľnohospodárskych výrobkov. Zapríčinili to nielen nízke hektárové výnosy žita, pšenice, jačmeňa, zdecimované chovy dobytka, ale aj povojnová kríza.

V novom storočí pretrvávajú staré problémy. Nastáva druhá, povojnová vlna vysťahovalectva. Občania obce odchádzajú za prácou do USA, Kanady a Argentíny. Do USA odišli títo občania: Mikuláš Hričan, Juraj Minich, Andrej Vargovič, Michal Vargovič, Jozef Vasilko.
Do Kanady: Ján Konečný, Andrej Minich, Ján Minich, Ján Podoľak, Michal Tomko, Jozef Uchaľ, Jozef Vargovič, Pavol Vargovič.
Do Argentíny: Michal Kos, Michal Olah, ktorí sa vrátili, no Imrich Bednár, Jozef Dilik a Ján Ihnát sa v Argentíne usadili natrvalo. Andreja Vasilka pri návrate domov s väčšou čiastkou peňazí prepadli a zavraždili.
V obci po 1. svetovej vojne žilo výlučne poľnohospodárske obyvateľstvo. Remeselná výroba neexistovala. Obchodníkmi a vlastníkmi malých prevádzok boli najmă Židia. V tomto období žili v obci 3 rodiny židovského pôvodu, celkovo 18 občanov. Žigmund Kauchmann vlastnil obchod s mäsom a drobným tovarom. Alfonz Lefl‹ovič vlastnil vozáreň spolu s občerstvením, kde sa prepriahali kone na dlhších cestách. Jozef Šalamon bol krčmárom.
V obci bývalo šesť rómskych rodín - Kuričaj, Čurko, Jačo, Jocharčo a Jučko. Bývali poniže cintorína, kde je teraz záhrada Andreja Konečného. Počas Slovenského štátu boli z dediny vysťahovaní do Čolka na „Hvizdu“, asi 200 m metrov vyššie od židovského cintorína. V priebehu výstavby Domaše boli vysťahovaní z obce, lebo miesto, kde bývali, sa nachádzalo v zátopovej oblasti vyrovnávacej nádrže. Odvtedy v našej obci rómovia nebývajú. Po jednom z nich, Kuričajovi, však zostala Kajňančanom prezývka „Kuričaje“.
Pri rieke Ondave sa nachádzal mlyn, ktorý vlastnila rodina Blaščíkovcov. Mlyn slúžil občanom okolitých obcí.
Severovýchodne od obce sa nachádzal cintorín židovských občanov. Pochovávali sa v ňom občania židovského pôvodu 7. okolitých obcí až do roku 1942. Od roku 1942 sa cintorín neudržiava a chátra.
S menom Blaščíkovcov boli spojené aj problémy doručovania poštových zásielok do obce roku 1932. Problém spočíval v tom, že Žigmund Kauchman nemohol preberať poštu od poštára - prievozníka, ktorý každý deň premával koňom z Kelče do Tovarného. V obci sa zastavil a určená osoba mu musela odovzdať uzavretú poštársku brašňu. Človek, ktorý brašňu v obci odovzdával a spätne prijímal, musel byť členom obecnej rady.
Poštové riaditeľstvo v Košiciach poverilo touto funkciou po Kauchmanovi Juraja Tomku, starostu obce. Juraj Tomko sa 1. februára 1932 obracia listom na Riaditeľstvo pôšt v Košiciach s tým, aby túto funkciu mohla vykonávať Angela Blaščíková. Riaditeľstvo pôšt túto žiadosť zamieta s tým, že Angela Blaščíková nie je členkou obecnej rady. Po prvej svetovej vojne bola v kaštieli zriadená četnícka stanica. Četníci podávali hlásenia Okresnému úradu vo Vranove nad Topľou a ten Zemskému četníckemu veliteľstvu v Bratislave. Hlásenia obsahovali informácie o pohybe sledovaných občanov, O činnosti politických strán vo svojom obvode, ako to zachytáva hlásenie Četníckej stanice Slovenská Kajňa o uskutočnených domových prehliadkach u Ondreja Ščerbu, Štefana Kalinovského z Dobrej n/Ondavou.

Zdá sa, že pokojné roky predmníchovskej republiky sa pomaly končia a do povedomia občanov v Slovenskej Kajni prenikajú myšlienky slovenskej samostatnosti - autonómie.
Blížili sa obecné voľby, a to je príležitosť vyjadriť svoju politickú príslušnosť i svoje politické postoje. V dobe od 3.júna do 12. júna 1938 pred obecnými voľbami boli v obci rozširované letáky, ktoré nabádali občanov obce, aby sa pripojili k tým, ktorí budú hlasovať za autonómiu Slovenska. Rozširovanie a uchovávanie letákov s takýmto obsahom bolo v tomto období zakázané krajinským úradom.
Rozširovatelia letákov: Mária Tomková, rod. Fuňaková, Michal Šofranka, Michal Kos a Ján Šofranko, ako oznamuje Četnícka stanica v Dobrej nad Ondavou, boli vždy zásadne v opozícií proti Obecnému úradu v Slovenskej Kajni.
V Mníchovskej dohode zo dňa 29. septembra 1938 sa veľmoci Nemecko, Taliansko, Veľká Británia a Francúzsko zaviazali, že zaručia hranice okliešteného Československa. Tento záväzok Hitler nemienil dodržať. Jeho cieľom bolo úplné rozbitie Československa a pripojenie Čiech a Moravy k Veľkonemeckej ríši.
V tejto situácii vznikla otázka, čo so Slovenskom. V tomto období rozhodujúcou politickou silou na Slovensku bola Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS), ktorá žiadala autonómiu Slovenska. Na konferencii v Žiline 6. októbra 1938 sa k tejto požiadavke pripojili aj ďalšie politické strany na Slovensku. Ústredná vláda v Prahe požiadavku prijala a vymenovala autonómnu vládu na čele s Dr. Jozefom Tisom. Pre Hitlera sa ukázalo ako najlepšie riešenie urobiť zo Slovenska samostatný štát, úplne podriadený Nemecku.
Nemeckí nacisti robili na vodcov HSĽS nátlak, aby vyhlásili Slovenský štát. Obaja hlavní predstavitelia J.Tiso a K. Sidor tento nátlak najprv odmietali. Až keď nátlak nacistov nadobudol hrozivé rozmery, prijal Tiso Hitlerovo pozvanie a 13. marca odletel do Berlina a po návrate 14. marca 1939 na zasadnutí slovenského snemu bola vyhlásená Slovenská republika.

V rokoch 1939 - 1940 prudko rástla výroba, nastála vojnová konjuktúra. Dokončievali sa veľké strategické stavby z prvej republiky, cesty, železnice.
Aj v našom okrese sa začala stavať železničná trať Prešov - Strážske - Humenné. Železnicu začali stavať štyri firmy, z ktorých každá mala svoj úsek. Na Vranovskom úseku v Čiernom nad Topľou pracovalo asi 50 robotníkov z našej obce. Medzi nimi boli: Ján Petrík, Ján Vasilko, Ján Antol, Andrej Antol, Jozef Antol, Jozef Vargovič, Pavol Vargovič, Michal Vargovič, Ján Vargovič, Juraj Bičej, Michal Vasilko, Jozef Vasilko, Juraj Vasilko, Ľudovít Petrus, Milan Petrus, Michal Konečný, Ján Konečný, Andrej Konečný, Ján Greško, Štefan Greško, Peter Vargovič, Anton Vargovič, Jozef Olah, Ladislav Vateha, Ján Vateha.

Železnica bola ukončená 1. mája 1942.

Rast zamestnanosti na stavbe uľahčoval malým roľníkom obce nájsť si vedľajšie zamestnanie, od čoho vždy záviseli životné podmienky dediny.

Bezohľadnosť Nemcov sa stupňovala približovaním sa sovietskeho frontu k hraniciam Slovenska. Obyvatelia čakali na rozkaz k evakuácii, ktorý prišiel 2. novembra 1944, no bol odvolaný, nakoľko sa front zastavil pri Michalovciach. 11. novembra Nemci uskutočnili záťah proti partizánom s ťažkou výzbrojou, tankami a delami. V tomto období sa stupňovalo prenasledovanie civilného obyvateľstva, najmä tých, ktorí pomáhali partizánom. Celá Ondavská dolina sa ocitla v plameňoch.

24. novembra dostala obec rozkaz k evakuácii.

Na začiatku evakuácie dostali Obyvatelia obcí na trase Stropkov - Vranov nad Topľou rozkaz, aby sa zhromaždili v Podčičve v záhrade nazývanej „Kerta“. Tam museli zložiť všetok svoj majetok, ktorý viezli na vozoch s konským či kravským záprahom. Po rozkaze, ktorý znel: „Vydať sa smerom na Prešov!“, každý smel zobrať na voz iba najnutnejšie veci. Aj obyvatelia našej obce dostali rozkaz evakuovať do Podčičvy. Máloktorí však do Podčičvy došli. Väčšina z nich síce dedinu opustila, ale medzi Slovenskou Kajňou a Benkovcami odbočili a po poľnej ceste sa dostali do lesa medzi Slovenskou Kajňou a Memíkom. Vykopali si v zemi diery - bunkre a tie im slúžili ako dočasné obydlia. Niektorí sa uchýlili do susednej obce Kvakovce, ktorá nebola evakuovaná, lebo bola mimo evakuačnej tepny Stropkov - Vranov nad Topľou. Niekoľko rodín počas celej evakuácie zostali priamo v dedine. Ukrývali sa v pivnici pod kaštieľom. Boli to rodiny: Uchaľová, Vasilková, Minichová a Dvorská. Ján Melník s rodinou sa ukryl hneď nad dedinou v „Poľčej hure“. Vykopali si tam bunker a v ňom bývali. Následkom častých dažďov zem premokla a bunker sa zavalil. Usmrtené boli tri osoby - matka Jána Melníka, jeho dcéra, po manželovi Šofranková, a jej ani nie ročná dcéra. Sovietsko - nemecké prestrelky boli veľmi časté a nebezpečné.
Sovietski vojaci boli v Malej Domaši a Nemci v našej obci. Hranicu im tvorila rieka Ondava. Strely zo sovietskej strany lietali ponad Slovenskú Kajňu až do Poľčej hury. Nemci sa na kajnianskej strane dobre opevnili. V obci mali tri guľometné hniezda. Jedno bolo v pivnici Lefkovičovho domu, druhé v priestore terajšej horárne a tretie v mlyne.
Zo všetkých troch hniezd bol veľmi dobrý výhľad na Ondavu. Hoci sa front už začiatkom decembra 1944 priblížil k našej obci veľmi blízko, nebolo ju možné oslobodiť, pretože Nemci si vybudovali na západnom brehu Ondavy silnú obranu, prisunuli čerstvé sily: 100. pešiu divíziu a samohybný tankový pluk, ktorý bol záložným útvarom veliteľa 1. tankovej armády.
Na oslobodzovacie boje v okolí Slovenskej Kajne spomína A. A. Grečko, veliteľ 1. gardovej armády vo svojej knihe Cez Karpaty takto: „V nasledujúcich dňoch pokračovali vojská armády v útoku za značne zhoršeného počasia. Po nepretržitých dažďoch vystúpili rieky a potoky z brehov a ich údolia zaplavila voda, takže cesty neboli takmer vôbec zjazdné pre nijaký druh dopravných prostriedkov, ba ani schodné pre pechotu. Ťažkosti útoku narastali ešte preto, že nepriateľ umelo zavlažoval terén, ktorý už aj tak podmieľala spodná voda, a vyhadzoval do vzduchu mosty. No vojská armády napriek tomu postupovali po svahoch hôr. Dňa 30. novembra sa sovietske vojská dostali k východnému brehu Ondavy a na ľavom krídle od priestoru Slovenskej Kajne prenikla časť týchto síl na jej Západný breh.“
Vojská 18. armády ostali na východnom brehu Ondavy v  priestore Slovenská Kajňa až do 17. januára 1945. Aktivita vojsk 18. armády prinútila nepriateľa, aby preskupil svoje sily a postavil do prvej línie najspoľahlivejšie jednotky. Lenže celkové nepriaznivé podmienky, v ktorých sa ocitlo nemecké fašistické zoskupenie v pásme 4. ukrajinského frontu k 17. januáru, prinútili jeho velenie, aby sa dalo na ústup aj v pásme 18. armády. Vtedy prešli sovietske jednotky do prenasledovania ustupujúcich jednotiek a vojská 1.gardovej armády v zostave 18. armády oslobodili našu obec a 18.januára ďalších 80 obcí medzi nimi aj Vranov nad Topľou.

Po oslobodení sa vracali občania do svojej rodnej obce. Tí, ktorí boli ukrytí neďaleko dediny v lese sa vrátili hneď v deň oslobodenia. Ostatní evakuanti sa vrátili až o niekoľko týždňov. Väčšina domov bola zhorená, lebo boli drevené a pokryté slamou. Zostalo iba osem murovaných domov. Ich majiteľmi boli: Jozef Dvorský, Jozef Minich, Jozef Vargovič (Aľov), Ján Vargovič (Majstrišin), Anton Podoľak, Ján Šofranko, Alfonz Lefkovič.
Podmienky po fronte boli veľmi ťažké. V jednom dome bývalo aj päť rodín. V obci počas frontu i po jeho prechode zahynulo 37 ľudí. Mnohí z nich pri neopatrnom zaobchádzaní s nájdenou muníciou: napr. Michala Konečného roztrhala protitanková mína, Ján Demeter, Melník, Andrej Minich, Štefan Hromada, Jozef Hromada, Ján Javorský stupili na mínu a tiež zabilo aj Rómov Kuričaja otca a syna. Po prechode frontu ostalo na území obce, na poliach a v lesoch množstvo mín, ktoré si vyžiadali ešte mnoho obetí, medzi ktorými boli aj deti. Andrej Hromada zo svojich pozemkov odstránil 460 protitankových mín. V máji 1945 prišli do obce vojaci a začali organizovane odstraňovať míny. Na jar občania začali s opravou zničených domov. No už V auguste 1945 vypukol v obci požiar, ktorý zničil 8 obytných domov a 13 hospodárskych budov.

Slovenská Kajňa po roku 1989

November 1989 priniesol aj do našej obce určité politické a ekonomické zmeny. Na začiatku roku 1990 zanikla činnosť dedinskej organizácie KSS. V dňoch 23. a 24. novembra 1990 sa uskutočnili prvé slobodné komunálne voľby starostu obce a poslancov obecného zastupiteľstva.
Na základe hlasovania občanov vo voľbách sa starostom stal  Ing. Jozef Hríčan a do obecného zastupiteľstva boli zvolení títo občania: Tutko Jozef, zástupca starostu, Jozef Durkaj, Jaroslav Durkaj, Milan Ihnat, Ing. Ján Kravec, Ján Melník, Jozef Olah, Jaroslav Oslovič, Pavol Oslovič, Mária Šašalová, Jozef Šofranko, Juraj Vargovič.

Dňom volieb nadobudol platnosť zákon SNR č. 369/1990 Zb. O obecnom zriadení. Tento zákon definuje obec ako samostatný samosprávny územný celok Slovenskej republiky, združuje občanov, ktorí majú na jej území trvalý pobyt. Obec je právnickou osobou, ktorá za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a so svojimi finančnými zdrojmi.
Prevod hnuteľného a nehnuteľného majetku z vlastníctva štátu do vlastníctva obce upravil zákon SNR č. 138/1991 Zb. O majetku obce. Tým sa majetkom obce stali: budova obecného úradu, budova materskej školy, budova šesťbytovej jednotky, športové ihriska, verejné priestranstvá a iné nehnuteľnosti na území obce, ktoré boli vo vlastníctve štátu.
Aj v riadení školy nastali personálne zmeny. Funkcie riaditeľov a ich pedagogických zástupcov sa stali volenými funkciami a volil ich učiteľský kolektív a neskôr zástupcovia školskej rady. Do funkcie riaditeľky základnej školy bola zvolená Mgr. Anna Durkajová a do funkcie pedagogického zástupcu Mgr. Oľga Koudelková.
V roku 1992 obnovila svoju činnosť v našej obci Spoločnosť urbaristov Slovenská Kajňa. Toto združenie súkromných vlastníkov začalo pracovať na lesných pozemkoch a pasienkoch, ktoré im boli zoštátnené po roku 1948. Spoločnosť od jej vzniku vedie predseda Jozef Gavura, obhospodaruje po vysporiadaní majetkoprávnych vzťahov jednotlivých členov 83 ha lesov a 26 ha pasienkov.
V roku 1993 odišla do dôchodku dlhoročná pracovníčka MNV a matrikárka Helena Martonová, ktorá odpracovala v národných výboroch 36 rokov.
22. októbra sa uskutočnilo prvé referendum (plebiscit) v dejinách samostatnej Slovenskej republiky. Občania SR V ňom mali rozhodnúť, či parlament má prijať nový zákon O preukazovaní pôvodu peňazí použitých pri privatizácii.
Iniciátorom tohto referenda bolo Združenie robotníkov Slovenska. Referendum bolo vyhlásené za neplatné z dôvodu, že sa ho zúčastnilo menej ako 50 % oprávnených zapísaných občanov pre referendum. Na celom území SR z oprávnených občanov zapísaných do zoznamu pre referendum k urnám pristúpilo len 19,96 % občanov. V našej obci v zoznamoch pre referendum bolo zapísaných 569 občanov, na hlasovaní sa zúčastnilo 141 občanov. Platných hlasovacích lístkov bolo odo- vzdaných 137, štyri lístky boli odovzdané neplatné. Na otázku „áno“ - preukazovať pôvod peňazí pri privatizácii odpovedalo 133 občanov, „nie“ štyria občania.

18. a 19. novembra 1994 sa konali voľby do obecného zastupiteľstva. Do zoznamu voličov bolo zapísaných 567 voličov, z nich na voľbách sa zúčastnilo 431 voličov. Na funkciu starostu obce kandidovali dvaja kandidáti. Ing. Jozef Hričan, ako nezávislý kandidát získal 354 hlasov a kandidát KDH Jozef Lipovec získal 54 hlasov. Za poslancov obecného zastupiteľstva boli zvolení: Jozef Durkaj - zástupca starostu, Ing. Ján Kravec, Mgr. Michal Dzurčanin, Milan Ihnát, Magdaléna Vološčáková, Jaroslav Durkaj, Ján Oslovič, Mgr. Anna Durkajová, Jozef Olah, Anna Popová, Marián Hanušin, Ján Petrus. Nové spoločensko-politické pomery na Slovensku zasiahli aj do rodinného života občanov. Aj z našej obce niektorí obyvatelia odišli za pracovnými príležitosťami do zahraničia. Medzi nezamestnanými sa ocitli